Portugalsko pod lupou

Bojíte sa portugalských filmov?

Portugalská kinematografia je v Portugalsku prehliadaná oblasť. Málokedy prilákajú kvalitné filmy viac ako 3000 divákov a filmy s komerčným zámerom vykazujú rovnako poľutovaniahodné výsledky. U publika zažívame roky psychologického odmietania. Ide o publikum, ktoré čoraz častejšie konzumuje len Levích kráľov, filmy zo sveta Marvelu alebo Rýchlo a zbesilo. Všetko sa deje na úkor dvoch vecí – prestíže portugalského filmu v zahraničí, najmä na prvotriednych medzinárodných filmových festivaloch, a filmovej kritiky.

Som presvedčený, že nová generácia platí za veľký problém portugalského filmového priemyslu, kde neexistuje tzv. cinema do meio (populárna kinematografia s umeleckou ambíciou za priemerný rozpočet). Filmy sú buď čisto a prísne umelecké či esejistické, alebo vidíme pokusy o prízemnú komédiu, predovšetkým televízneho formátu. Divákovi preto už pri kúpe lístka do kina sťahuje žalúdok.

V roku 2019 však zaznamenávame zlepšenie. Navyše zisky sú výnimočné. Na niektorých príkladoch z tejto ponuky filmov vidno, že do popredia sa dostáva kritérium rôznorodosti. Punkový film Prekliate leto Pedra Cabeleiru signalizuje, že nová generácia sa neobmedzuje a nepodriaďuje tradícii, práve naopak, film ocenený v Locarne je dôkazom prestrihnutia pupočnej šnúry.

Na danom výbere filmov možno názorne ukázať, ako veľmi portugalský filmový priemysel získa, ak zažmurká na koprodukciu. Film Maiasovci – Príbeh portugalskej rodiny Joãa Botelha získal pomoc v podobe finančnej podpory z Brazílie, rovnako ako film Tabu Miguela Gomesa, ktorý v koprodukcii podporila nemecká spoločnosť Komplizen Films…

Ďalej som chcel ešte zdôrazniť, že nielen mladí a renomovaní tvorcovia patria k tejto vlne filmárov. Režisér Fernando Vendrell, podpísaný pod snímkou Zjavenie, nemá síce medzinárodne známe meno, ale v Portugalsku tvorí úctyhodné diela. Je dôležité poodhaliť tvorbu umelcov, ako sú Filipa Reisová a João Miller, dvojica, ktorá pri razení si nových cestičiek urobila kus práce aj v oblasti produkcie.

Najvzrušujúcejšie je, že mená mnohých režisérov ovešaných poctami na zahraničných festivaloch – okrem Joãa Canija a Miguela Gomesa – zatiaľ nie sú medzinárodne známe. Každý z nich však v blízkej budúcnosti predstaví film, ktorý môže túto situáciu zvrátiť. Dám ruku do ohňa za Marca Martinsa, objav Quinzaine des réalisateurs v Cannes spred pár rokov, alebo za Joãa Nicolaua, ktorý tento rok zažiaril v Locarne s filmom Technoboss…

Portugalská kinematografia je sympatické monštrum na ceste za budúcnosťou.

Rui Tendinha