Tipy na nedeľu

Nenechajte si ujsť

Hrana
17.00 Fontána
Projekcia za účasti tvorcov

O filmových adaptáciách s Michalom Hvoreckým
18.00 ŽiWell
diskusia

Škola ľudových tancov
19.00 ŽiWell Cinematik Bar

Prvý slovenský horor
20.00 Kino klub
Projekcia za účasti tvorcov

Tipy dňa

Punkový syndróm

Kovasikajuttu, r. Jukka Kärkkäinen, J-P Passi
14.00 Fontána

Kari, Sami, Toni a Pertti – spolu Pertti Kurikan Nimipäivät alebo Meniny Perttiho Kurikana, sú fínska punková skupina s rozrastajúcou sa fanúšikovskou základňou. Okrem lásky k tvrdej hudbe majú spoločné ešte jedno – sú mentálne postihnutí. Choroba im však nie je prekážkou, naopak, svojou hudbou zo seba dostávajú frustráciu a nespokojnosť s každodennými vecami, ktoré zažívajú v ústavnej starostlivosti. Punk bol vždy o búraní tradícií a vyjadrení zlosti prostredníctvom jednoduchých akordov a textov a skupina Perttiho Kurikana si určite nedáva servítku pred ústa. Punkový syndróm odľahčenou a nesentimentálnou formou otvára svet mentálne postihnutých verejnosti a ukazuje, že aj keď je ich vnímanie skutočnosti možno odlišné od toho nášho, neznamená to, že k svojmu okoliu nie sú vnímaví a nepotýkajú sa s vlastnými problémami.

Martina Červenková

Kalvária

Calvary; r. John Michael McDonagh
17.00 Dom umenia

Meno filmového režiséra, scenáristu a tiež autora divadelných hier Martina McDonagha je mnohým divákom známe. Za pripomenutie stoja minimálne dve snímky, a to V Brugách (2008) a Sedem psychopatov  (2012). Jablko však nepadá ďaleko od stromu a preto nie je prekvapením, že jeho brat, John Michael, tiež „fušuje“ do filmového umenia. Film Kalvária, McDonaghaova aktuálna snímka, je príbehom otca Jamesa, ktorému sa v spovednici niekto vyhráža, že ho zabije. Otec James má tušenie, kto to je, ale divák na to musí dôjsť sám. Napriek tomu, že otcovi Jamesovi ostáva len pár dní života, nesnaží sa odvrátiť svoj osud, ale pokorne čaká, kým sa vyhrážka naplní. Pokračuje vo svojej misii, načúva farníkom, udobruje spory, spomína s dcérou na minulosť… Snaží sa ľudí počúvať, napĺňať zmysel toho, prečo si vybral práve toto povolanie. Približujúcu sa hrozbu akoby ignoruje. Snímka Kalvária oplýva veľkou dávkou sarkastického humoru, najmä v zobrazení malomeštiactva vo farnosti. Vo filme sú pravidelne používané prestrihy na veľké celky krásnych írskych plání. Zábery sa viackrát rytmicky opakujú. Navodzujú pocit refrénu, aby sa divák mohol vždy zhlboka nadýchnuť a pripraviť sa na drsnú realitu pokazených medziľudských vzťahov v miestnej komunite. McDonagh tvrdí, že chcel natočiť film s kladnou hlavnou postavou. Či sa mu to podarilo, posúďte sami. O postave otca Jamesa sa dá hovoriť aj ako o metafore Ježiša z Nazaretu, ktorý si na kalváriu nesie sám svoj kríž a pyká za cudzie previnenia.

Barbora Gvozdjáková

Sleduje ťa

It Follows; r. David Robert Mitchell
20.00 Dom umenia

Sleduje ťa sa stal zrejme najväčším prekvapením tohtoročného festivalu v Cannes. David Robert Mitchell sa opäť venuje svetu mladých a problémom, ktoré sú spojené s dospievaním – po debutovej coming of age dráme The Myth of the American Sleepover si však tentokrát zvolil horor. Hlavná hrdinka sa vyspí so svojim novým priateľom, ktorý tak na ňu posunul to. To ju teraz sleduje, snaží sa ju zabiť a jediný spôsob, ako sa toho zbaviť, je posunúť to na niekoho iného. Sleduje ťa tak reflektuje objavovanie sexuality a s tým spojený strach z prenášania chorôb, no názov taktiež odkazuje na život na sociálnych sieťach a virtuálne sledovanie. Film je poctou hororom 80. rokov, no pritom nie je nostalgický, nežmurká na diváka a už vôbec si nerobí srandu. Pracuje so žánrom, je originálny, no ostáva skromný a bez prehnaných ambícií. A najmä – má momenty, z ktorých ozaj mrazí.

Tomáš Hudák

Zvláštna farba sĺz tvojho tela

L’étrange couleur des larmes de ton corps; r. Hélène Cattet, Bruno Forzani
23.00 Dom umenia

Po podmanivej vidieckej impresii Amer sa autorskému duu Cattet/Forzani zachcelo byť rozprávačmi, pričom si obľúbili starý mestský činžiak. Rovnako ako celovečerná prvotina, aj ich novinka kypí audiovizuálnymi alúziami k talianskym giallo dedkom. Teda obrazovým manierizmom, freneticky zbesilým záberovaním, makrodetailným osahávaním tiel, všetko je ponechané. A až tak úplne nevymizlo ani to radikálne zoomovanie. Amer bol osviežujúcim štylistickým cvičením, neskĺzaval k repetitívnosti, pretože pozostával z troch približne rovnako dlhých regenerujúcich segmentov. Slzy sú pre jedných plantavým dôkazom, ako sa ústredná dvojica prepchala surrealistickou avantgardou, zadelila si k tomu aj nejakú tú Lynchovinu a buduje atmosféru tak okázalo a sebestredne, až tá samu seba neguje a znefunkčňuje. Pre niekoho také artové demo nastavené na samohrací mód, obsesia estetičnom pre estetično samé, pre druhého presný opak. Každopádne, na detox od klasického naratívu sa hláste dnes v noci.

Marek Kuzmin