Rozhovor: Peter Kerekes a Pavol Pekarčík

Dokumentárny film Petra Kerekesa, Pavla Pekarčíka a Ivana Ostrochovského Zamatoví teroristi nám predstavuje príbeh troch romantických hrdinov, ktorí boli socialistickým režimom odsúdení na niekoľko rokov väzenia za paragraf 93 – teror. Motívom „teroristov“ bolo vlastné vyjadrenie odporu voči vtedajšiemu režimu. Dokument trojice autorov ponúka divákom niekoľko tém na zamyslenie.

Aký je pohľad cez tento film na terorizmus a na možnosti verejného odporu voči minulému režimu?

P. Kerekes: Neviem. Pre mňa to nie je film o terorizme. Je to film o troch romantických hrdinoch, ktorí boli nasratí na komunistov a rozhodli sa im postaviť na odpor. Ich osamelý odboj vyznieva tragikomicky, v kontexte normalizácie vyzerajú ako blázni. Ale podľa mňa boli malou skupinou normálnych ľudí medzi obrovskou masou bláznov, ktorá sa nebúrila. Normálne je predsa žiť slobodne, alebo sa o to aspoň snažiť.

P. Pekarčík: Ich príbehy sú podľa mňa nadnesené rovnako ako rozsudky, čo dostali. Posadiť niekoho za terorizmus, keď vyhodil do vzduchu pár násteniek alebo sa pokúšal odstrániť nočnú opustenú prvomájovú tribúnu znamená, že ako ruka spravodlivosti neviem, čo terorizmus naozaj môže byť. Že som ho skrz šatku na očiach nikdy nevidel v plnšej, povedal by som, rozvinutejšej forme.
Z pohľadu súčasného diváka pravidelne zapĺňaného krvavými obrazmi z celého sveta, táto forma odporu vyznieva amatérsky – ale stalo sa to v dobe keď sa za dlhšie vlasy alebo rifľové nohavice chodievalo na „pohovor“ s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Film sa sústredí predovšetkým na prítomnosť a súčasný život postáv. Chceli ste vytvoriť nejaké prepojenie minulosti s prítomnosťou?

P. Kerekes: Ja som pôvodne chcel mať to prepojenie polopatistickejšie, ako to je vo filme. Chcel som prípravu atentátu na prezidenta ukázať v súčasnosti. Vyhliadnuť si časy prejazdu prezidentskej kolóny, zohnať výbušniny, zakopať ich…. a potom nechať vybuchnúť aj s prezidentom. Ale Ivan Ostrochovský ma presvedčil, aby sme to tak nerobili, odtiahlo by to pozornosť od dvoch ďalších protagonistov.

P. Pekarčík: Trochu mi je ľúto za fotografiami vo vyšetrovacích spisoch, ktoré sú neuveriteľné. Zachytávajú ľudí majúcich zhruba dvadsať rokov, ako policajne rekonštruujú celý prípad. Asi by vznikla zaujímavá interakcia, keby sa terajší dvadsaťročný divák pozeral na rovnako starého „teroristu“. Ja som totiž v tomto veku nerozmýšľal nad zmenami v spoločnosti tak hĺbkovo a zodpovedne.

Akým spôsobom ste vybrali práve postavy Stana, Františka a Vladimíra do filmu? Bolo oslovených viacej ľudí?

P. Kerekes: Podľa našich informácií boli podľa tohto paragrafu v Československu po roku 1968 odsúdení iba štyria ľudia, z nich traja sú v našom filme. Nemali sme teda z čoho vyberať.

P. Pekarčík: V ústave pamäti národa sme si pozreli všetky prípady odsúdených za trestný čin teroru. Okrem našich troch protagonistov to boli väčšinou prípady, keď sa niekto chcel dostať za hranice so zbraňou v ruke.

Odrazilo sa dlhšie časové obdobie prípravy filmu na jeho konečnej verzii?

P. Kerekes: Pôvodne sme chceli robiť film o terorizme, namiesto toho sme natočili film o láske. Dlhé obdobie natáčania filmu nám pomohlo spoznať protagonistov. Ich súčasný život sa nám zdal oveľa zaujímavejší, ako pôvodne plánovaný historicko-spoločenský dokument. Zo života našich hrdinov by sa dalo napísať niekoľko knižiek, mňa však zaujímalo to, čo sa nedá napísať, iba natočiť.

P. Pekarčík: Myslím, že sa obdobie odrazilo na podobe filmu, ktorý nakoniec vyzerá úplne inak, než ako sme si ho predstavovali na začiatku.

Film sa prezentuje ako dokumentárny, avšak miestami pôsobí, že obsahuje fiktívne prvky, na ktoré upozorňuje napríklad František Bednár…

P. Kerekes: Všetko, čo je v našom filme sa skutočne udialo, či už sa to udialo v Poprade, Seredi, Přerove alebo v hlavách našich protagonistov.

P. Pekarčík: Na ktorej strane hrany ste, závisí od toho, koho sa pýtate. Ak sa opýtate mňa, je to viac dokument – točili sme, ako nám to vyrozprával napríklad Fero. Ak sa ale opýtate jeho, bude to určite fikcia.

Na filme ste sa podieľali traja režiséri. Ako fungovala vaša spolupráca?

P. Kerekes: Všetci traja sme točili všetky tri príbehy spoločne, spolupráca bol dobrodružná.