fbpx

Profil: František Vláčil

14. septembra 2014

Marketa Lazarová
nedeľa 14.00 Dom umenia

 

Jeden z najvýznamnejších českých režisérov František Vláčil sa narodil 19. februára 1924 v Českom Tešíne. Svoju umeleckú kariéru začal  štúdiom estetiky a dejín umenia na Filozofickej fakulte brnenskej univerzity a prácou v brnenskej skupine kresleného a bábkového filmu. Po ukončení školy a viacerých angažmánov, sa etabloval v Československom armádnom štúdiu, kde sa počas siedmych rokov podieľal na výrobe inštruktážnych a propagandistických filmov. Do oblasti hraného filmu vstúpil krátkometrážnou snímkou Skleněná oblaka, pričom už tu uplatnil svoj nenapodobiteľný poetizmus.

Skutočne prelomovým bol však až jeho celovečerný debut Holubice, za ktorý získal viacero významných zahraničných ocenení. Film rozprávajúci príbeh holubice a ochrnutého chlapca predznamenal Vláčilov príklon ku alegórií, podobenstvám a častému využívaniu metafor. Tieto postupy naplno rozvinul vo svojich historických freskách, ktoré predstavujú vrcholné diela nielen Vláčilovej kariéry, ale aj českého filmu. Prvou z nich je Ďáblova past, rozprávajúca príbeh stretu osvietenského mlynára, stelesňujúceho prírodné sily a fanatického kňaza, ktorý zastupuje náboženské dogmy. O kvalite filmu hovorí aj fakt, že v roku 1962 získal film Zvláštne uznanie FIPRESCI na festivale v Locarne.

Najväčší úspech Vláčilovej kariéry však mal iba prísť. Adaptáciu Vančurovho rovnomenného románu Marketa Lazarová pripravoval Vláčil dlhé tri roky a ďalšie tri trvalo natáčanie. Výsledkom je snímka, ktorá je dodnes mnohými kritikmi považovaná za najlepší český film všetkých čias a je často prirovnávaná k Bergmanovej Siedmej pečati. V tomto filme dokázal Vláčil azda najlepšie skĺbiť príbeh boja dogiem a prírodných síl, lyriku i depresívnu stredovekú atmosféru a vytvoriť tak nadčasové podobenstvo, ktoré ohuruje divákov ešte v dnešných časoch.

Kvôli vysokým nákladom na natáčanie Markéty Lazarovej, bolo potrebné využiť kulisy pre ďalší film, ktorým sa stalo Údolie včiel. Ten sa nesie v podobnom duchu a aj keď sa stále jedná o výnimočné dielo, oprávnene zaradené do „zlatej českej klasiky“, nedosahuje enigmatickosť a vizuálnu dokonalosť Markéty Lazarovej. Posledným filmom Vláčilovho „vrcholného obdobia“ je psychologický film Adelheid, ktorý zobrazuje útlak nemeckého obyvateľstva v povojnových časoch. Dusivá atmosféra a Vláčilova lyrika tu opäť splývajú v jedno, aby zobrazili príbeh nešťastnej lásky na pozadí nešťastných udalostí.

V normalizačných časoch nakrútil Vláčil ešte niekoľko filmoch, spomedzi ktorých môžeme spomenúť predovšetkým Pověst o stříbrné jedli, Stíny horkého léta či Hadí jed. Rukopis spočívajúci predovšetkým vo výraznom poetizme a alegorickosti vyniesli Vláčilovi prezývku „básnik strieborného plátna“ a punc jedného z najvýznamnejších československých režisérov.

Marcel Šedo