fbpx

Premiéra: Deti

15. septembra 2014

I. Vždy je zaujímavé sledovať prechod režiséra dokumentárnych filmov na réžiu filmov hraných. Minulý rok sme mali možnosť zhodnotiť podobný posun Juraja Lehotského (hraný debut Zázrak) a najnovšie sa na tento skok odhodlal aj Jaro Vojtek.

Hraný debut Deti pozostáva zo štyroch častí – Syn, Maratón, Kanárik, Otec. Ide o štyri príbehy, odohrávajúce sa v rôznych ročných obdobiach. Pre každý z nich je kľúčový vzťah medzi rodičom a dieťaťom.

II. Vojtek uprednostnil rozprávanie prostredníctvom kapitol. Štruktúrou sa tak oslobodil od podrobných a psychologizujúcich úvah nad náročným vzťahom a docielil isté odľahčenie. Stavia sa skôr do pozície nestranného sprostredkovateľa krehkých vzťahov a necháva na diváka, aby odcítil a dešifroval naliehavosť situácií. Či už ide o vzťah otca a autistického syna, muža, ktorý uteká z väzenia, aby sa mohol aspoň na chvíľu stretnúť so svojou (už nefungujúcou) rodinou, chlapca a otčima – alkoholika, alebo ženy, starajúcej sa o svojho otca. Napriek tomu, že kapitoly sú zasadené do rozdielnych prostredí, prechody z jedného príbehu na ďalší sú nenásilné a myšlienkovo nadväzujúce.

III. Dôležitým motívom, s ktorým režisér pracuje, je cesta. V každom z príbehov zdoláva hlavný hrdina dlhú trasu (v zmysle dopraviť sa z bodu A do bodu B), ktorá predstavuje zásadné narušenie jeho inak rutinného života. Najvýraznejšie je to rozpoznateľné v záverečnom príbehu dcéry, ktorá svojho otca berie preč z domova dôchodcov a spoločne podnikajú dlhú cestu k moru. Na základe toho sa dá určiť, že sme jednotlivé postavy „odchytili“ priamo v období kulminujúcej krízy, v dôsledku ktorej sú nastavené podniknúť razantné kroky.

IV. Jurajovi Lehotskému bola po filme Zázrak vo viacerých recenziách vyčítaná najmä prehnaná „dramatickosť“ príbehu. Film Deti zas bojuje s problémom pomerne predvídateľného vývoja udalostí. Jeho silná výpoveď má však jasný cieľ – chce, aby si divák položil otázku: ako by som reagoval v takejto situácii ja?

 

Saša Gabrižová