Predstavujeme: Melancholia

Lars von Trier je známy nielen svojimi filmami, ale i výrokmi, čo naposledy ukázal v Cannes na tlačovej konferencii k filmu Melancholia. Je to autor, ktorý nemá zábrany robiť si, čo chce: napísať manifest (s Thomasom Vinterbergom), predstierať, že čiary nakreslené na zemi sú steny, či vytvoriť artový katastrofický film.

Melancholiu možno chápať ako európsku klubovú odpoveď na hollywoodske blockbustre o konci sveta – s tým, že von Trier si berie na mušku nielen americkú kinematografiu, ale taktiež tú európsku. K Zemi sa blíži obrovská planéta Melancholia, ktorá ju zničí, no my sledujeme skôr vzťahovú drámu. Nie existenciálnu, či psychologickú, nesledujeme (resp. iba z malej časti), ako hrozba zániku vplýva na postavy, no to, ako sa vyvíja vzťah medzi dvoma sestrami Justine (Kirsten Dunst) a Claire (Charlotte Gainsbourg).

Film je rozdelený na dve dosť odlišné polovice, pričom každá je primárne venovaná jednej zo sestier (vždy skôr tej druhej a nie tej, podľa ktorej je časť pomenovaná). Prvá zobrazuje svadobnú hostinu Justine a venuje sa vzťahom v rodine. Druhá ukazuje to, čo sa dialo po nej, je intímnejšia, vystupujú v nej okrem sestier už iba Clairin manžel a syn. Kým v prvej časti sa Melancholia iba spomenie, v druhej je už dôležitou motiváciou pre konanie postáv.

Zároveň sa stane jasným, prečo sa planéta volá práve Melancholia. Melanchólia ničí život. No opäť, nejde ani tak o metaforu, ako skôr žmurknutie oka: „metafora“ je tak evidentná a tak bizarná, že nemôže byť myslená vážne. A taký je celý film. Pretože von Trier si robí, čo chce, ale hlavne sa na tom zabáva.