Interview: Pamela Pianezza

Pamela Pianezza (FR) prispieva do viacerých magazínov ako Première, alebo Le Monde des ados. Často píše o kriminálnych filmoch a o novej škandinávskej kinematografii. Bola členom porôt FIPRESCI na posledných ročníkoch festivalov v Benátkach, Goteborgu a Štokholme.

Mali ste vybrať najlepšie filmy vyrobené v rokoch 2010 a 2011. Aké sú tieto filmy?

Na Cinematiku som prvýkrát a veľmi sa mi páčia filmy, ktoré sme vybrali, pretože ukazujú, ako sa európskej produkcii darí a ako chytrá môže byť. Pozrite sa na Carlosa alebo Štyri levy: vybrali sa inteligentnou, hoci riskantnou cestou, aby hovorili o citlivej téme, terorizme. Tak isto sa mi páčia tri variácie na najstaršiu tému v dejinách, lásku: na jej začiatky v Ponorke, ako vyzerá po rokoch spolužitia v Ďalšom roku, alebo v jej dramatických kontextoch v Ak si chcem pískať, pískam.

Aký je rozdiel medzi tým, keď si v pozícii kritika a v pozícii člena poroty na festivale? Líši sa v niečom pohľad na filmy?

Môžem hovoriť iba za seba, ale spôsob, akým analyzujem filmy, sa nemení. Rozdiel je skôr v tlaku. Keď napíšem recenziu, tak rátam s tým, že sa môžem mýliť, alebo že časom môžem zmeniť názor – keďže vyjadrujem iba svoj názor. Na druhej strane, udelenie ceny môže rozhodnúť o budúcnosti filmu. Ako členka poroty mám pocit, že si nemôžem dovoliť urobiť chybu, čo je v istom zmysle hlúpe, keďže neexistuje správna, alebo nesprávna odpoveď. Je to ťažká práca…

Má dnes kritika vo všeobecnosti nejaké slovo? Ovplyvňuje prijímanie filmov?

Ťažko povedať… Často čítam, že publikum sa už nezaujíma o to, čo si myslí kritik, no keďže stále máme čitateľov, myslím, že našu prácu nerobíme zbytočne. A verím ľuďom, že vidia rozdiel medzi kritikmi, ktorí k práci pristupujú seriózne a argumentujú a tými, ktorí iba prerozprávajú dej, napíšu banálnosti a triviálne sudy. Samozrejme, profesionálni kritici už viac nemajú monopol na filmovú kritiku, no nemyslím si, že sme stratili hlas. Musíme iba pracovať viac, aby sme si udržali legitimitu.

Aká je budúcnosť kritiky v printových médiách?

V tomto bode som menej optimistická. Budúcnosť kritiky priamo závisí od editorov, čo vo väčšine prípadov znamená od peňazí. A povedzme si na rovinu, kvalita recenzií už viac nie je prioritou číslo jedna.

Môže dnes existovať recenzia, ktorá ide do hĺbky?

Môžu a mali by, no stále menej a menej magazínov akceptuje hĺbkové kritiky. Zakaždým, keď sa mení dizajn časopisu, priestor pre dlhšie články vo všeobecnosti (a pre filmové recenzie) sa zmenšuje. Ak chcú filmoví kritici písať hĺbkové kritiky, často musia ísť na web a pracovať zadarmo.

Môžeme hovoriť o francúzskej kritike? Má nejaké svoje špecifiká?

Aj keď francúzska kritika nasleduje svetové trendy, zdá sa mi, že autorská politika, ktorá vyrástla z kritiky Cahiers du cinéma, je stále veľmi vplyvná. Drobné rozpory medzi dvoma hlavnými filmovými magazínmi – nie v počte čitateľov, ale čo do prispievania k analyzovaniu trendov v kinematografii – Cahiers a Positif, sú stále aktuálne a stále rozdeľujú svet kritiky. Je to staromódne a vzrušujúce zároveň, pretože tak vzniká mnoho diskusií. Okrem toho, mnoho z nás je stále posadnutých novou vlnou, s ktorou porovnávame takmer všetko. Chceme, aby režiséri boli autori, a stále sme podozrievaví k „tradícii kvality“, ako zvykol hovoriť Truffaut.

Aký je stav filmovej kritiky vo Francúzsku?

Tak ako všade, profesionálna kritika je ohrozená, ale Francúzsko je stále skvelým miestom pre milovníkov filmu a stále máme dobré, hoci neisté miesta pre prácu. Aj tak som však stále viac a viac presvedčená, že budúcnosť kritiky nie je v printových médiách, ale na internete alebo v publikáciách. Niekedy sa mi vidí situácia depresívna, ale koniec-koncov, znamená to, že všetko máme ešte pred sebou.