Tri otázky pre výkonného riaditeľa Cinematiku Tomáša Klenovského k jubilejnému 20. ročníku

Aké sú tvoje očakávania k jubilejnému 20. ročníku? Čo by si festivalu najviac prial?

Bez ohľadu na výročie chceme do Piešťan každoročne prinášať najlepšie filmy a zároveň niečo nové, čo festival posunie ďalej – pre všetkých, ktorí naňho prídu. Najväčším víťazstvom pre nás bude, ak budeme môcť túto prácu slobodne robiť aj v ďalších rokoch.

Tvoj najintenzívnejší okamih za históriu festivalu, na ktorý nezabudneš?

Najsilnejšie momenty boli vždy tie, keď sa niečo dialo prvýkrát. Trinásteho septembra 2006 sme premietli vôbec prvý film Cinematiku – a bol to pre nás splnený sen. O pár rokov neskôr sme prvýkrát zaplnili sálu Domu umenia a uvedomili si, že ten sen má zmysel. Na pohľad do preplnenej sály sa nedá zabudnúť. Medzi silné zážitky patrí aj spustenie digitálnych akreditácií, otvorenie veľkého stanu pred Domom umenia, alebo festival počas pandémie. Každý z týchto momentov bol pre nás výnimočný.

Organizácia festivalu sa za dve dekády výrazne zmenila – čo boli najväčšie výzvy a čo považuješ za najväčší úspech v doterajšej histórii Cinematiku?

Za dvadsať rokov sa zmenilo naozaj veľa. Začínali sme ako päťdňové podujatie s 58 filmami. Mnohí si už možno ani nepamätajú, že vtedy ešte neexistovali digitálne kópie – filmy prichádzali na 35mm kotúčoch, vážili okolo 40 kg a cestovali k nám kuriérmi z celej Európy. Tlmočili sme ich priamo v sále do „staničiek“, ktoré si diváci a diváčky požičiavali pri vstupe. Dnešná technická úroveň projekcií aj spôsob distribúcie filmov sú úplne inde. Ale zmenilo sa toho oveľa viac – vzniklo spoločenské centrum ARTA, zrekonštruovala sa stará Elektrárňa, čím sa rozšírili naše projekčné možnosti. A podarilo sa nám oživiť aj námestie pred Domom umenia, kde dnes stojí náš obľúbený Cinematik Lounge s diskusiami a ďalšími podujatiami.