fbpx

Rozhovor: Peter Važan

8. septembra 2013

O svojom filme hovorí, že to vlastne ani nie je film. Skôr sonda zanechaná v čase – Kampañeros.

Ako ti vôbec skrsol v hlave tento film?

Ide o pokračovanie filmového „projektu“, za ktorého vznikom stojí Peter Hodál a Zuzana Lišková. Prvý film o voľbách v roku 2010 sa volal Teraz ťa máme radi. Mali sme potrebu zachytiť túto udalosť, ponúknuť divákovi možnosť pozrieť si všetky mítingy parlamentných strán a urobiť si vlastný názor na sľuby politikov, ale i úroveň ich prejavu a invencie.  Dôvodom bola rastúca beznádej ľudí z politiky a ich nezáujem o voľby.

Akú metódu nakrúcania si zvolil?

Vo filme som sa sústredil hlavne na štyri veci – na prejavy a sľuby politikov, atmosféru mítingov, ktorú tvoria jeho účastníci, program, náhodné situácie a podobne a tiež na jednotlivé zložky programu ako hudobná, rečnícka či zábavná. Mrazivo zábavné to chvíľami bolo celé.
Dalo by sa to nazvať memory control. Natáčali sme na desiatich mítingoch, ale už vtedy som vedel, že sa každej strane budem môcť venovať päť až sedem minút, pričom mnohé z mítingov trvali dve hodiny. Chodili sme na mítingy tých strán, o ktorých sme predpokladali, že sa dostanú do parlamentu, alebo boli v parlamente predtým. Snažili sme sa ísť tam, kde bol predseda strany, a na miesta, ktoré boli zaujímavé – napríklad SNS vo „svojom“ regióne, SMER-DS v NTC aréne v Bratislave…

Nakrúcal si nejakú politickú stranu, ktorú si nezaradil do filmu? Napr. 99%?

Nie. Jednak to nebola strana, ktorá bola predtým v parlamente a náš odhad, že sa tam ani nedostane, bol celkom správny. Je tam však kúsok z protestu v rámci Gorily, čo nie je politická strana, ale bola to veľká – a nakoniec tak trochu aj nešťastná – občianska iniciatíva, ktorá k voľbám chcela pristupovať inak. Celé je to o voľbách – je to náš jediný priamy nástroj, kedy nám politici hovoria, že môžeme niečo zmeniť. Prosia nás nech ich zvolíme. A po voľbách, keď chceme niečo politikom povedať – že nie sme spokojní, že nedodržujú sľuby, porušujú zákon a predstavujeme si to inak, tak si to od nich musíme „vybojovať“. Musíme ich sledovať a strážiť, namiesto toho, aby boli oni tí, ktorí nám vytvárajú príjemné prostredie pre náš život. Po voľbách už ideme proti nim, už nás nepotrebujú.

Ako dlho si na ňom pracoval?

Film vznikal v zhone, v priebehu asi jedného mesiaca. Zistili sme, ktorá strana bude kedy a kde a potom bolo treba zohnať ľudí, povolenia a techniku. Bolo to logisticky náročné, nemali sme veľa času, čo nemali ani politické strany, keďže šlo o predčasné voľby. Postprodukcia mi zabrala s prestávkami vyše polroka.

Mal si problém dostať sa dnu, alebo nakrúcať?

V zásade to problém nebol – väčšinou sme mali povolenia. Alebo keď sa nepodarili vybaviť, tak sme tam prišli a boli sme pripravení, že nás odtiaľ môžu vykázať. Problematické to bolo akurát trochu pre kameramana na mítingu SNS. Strany sa totiž v tomto období tvária veľmi transparentne a médiá majú rady.

Pre takýto typ filmu je veľmi lákavé strihom manipulovať? Ako si s materiálom narábal?

Vždy som tam chcel mať divákov a atmosféru, „kultúrny“, program, prejavy politikov a kúsok humoru. Pracoval som chronologicky, neustálym skracovaním. Krátil som ich prejav po celých myšlienkových celkoch, aby ostal zachovaný kontext a okorenil to často neuveriteľnou hudobnou produkciou v ich vlastnej dramaturgii. Neprehadzoval som kúsky ich viet v inom slede, ani nespájal úmyselne myšlienky do nejakých iných celkov ako si ich oni sami naformulovali. To, či tak vznikne akoby ďalší rozmer, alebo či v tej skratke je jasnejšie, o čom hovoria a ako, to je už druhá vec. Politici majú občas talent povedať tak dlhý sled rozumných a krásnych viet a myšlienok, že aj keby v strede prejavu povedali – „…a potom necháme vaše deti hladovať…“ – tak kým dokončia svoj prejav, poslucháč na tú vetu zabudne, alebo sa mu akosi záhadne preformuluje na niečo iné. Úžasná rečnícka masáž, z ktorej som sa snažil vypreparovať samousvedčovacie momenty. Sľuby bez omáčky. Nech dnes ľudia sami posúdia, či sa splnili, a či vôbec bolo možné niečo také sľubovať už vtedy.

Čo ťa tento film stál?

Jeho vznik podporila Nadácia otvorenej spoločnosti, bez ktorej by som film pravdepodobne nerealizoval. Bolo to 2500 eur a v tom je úplne všetko až po plagát. Na základe určitých indícií som vedel, že financie na takýto film nemá zmysel žiadať od AVF, a ani by sa to nestíhalo – išlo o predčasné voľby. A nemateriálne? Ten film ma isté obdobie už fakt otravoval. Stál ma veľa času a trpezlivosti. Pri editovaní som tie prejavy počul toľkokrát, že som mnohé vedel naspamäť a objavuje sa mi to doteraz. Stačí, keď počujem slová „dá sa to“ – a hneď mi v hlave naskočí „a KDH to dokáže!“ (Peter napodobní znelku KDH).

Ako by si zadefinoval Kampañeros?

Ja, ako filmár, neviem či ho sám považujem za film. Skôr to vnímam ako filmový projekt, kde je autorský vklad minimalizovaný. V zásade by ho vedel nakrútiť ktokoľvek. Vnímam ho možno ako študijnú pomôcku alebo fotografiu doby. Bol to ten rok, tie voľby, a to je tá fotka, ktorej obsahom sú všetky tie mítingy v celej ich pestrosti. Či skôr fádnosti.

Mieniš v tom pokračovať?

To sa budem pýtať pred voľbami. Záleží, či budem mať čas a pocit, že to má zmysel sledovať ďalej. Ak by mali byť voľby o mesiac, tak určite nie. Mám pocit, že sa nič nezmenilo. A nezmenilo by sa ani tými voľbami.

Je to tvoj prvý dlhometrážny film?

No vlastne áno, ak ho považujem za film…

Ktorá finančná skupina stojí za týmto filmom?

Finančná skupina zvaná môj voľný čas, asi tak.

 

Pavla Rachelová