Blog Vladany Hrivnákovej

To už je koniec?

17. septembra

Cinematik už naozaj skončil? Mala som pocit, že keď som odtiaľ v piatok nadránom odchádzala, zábava bola v plnom prúde a nikomu sa nechcelo končiť.

A potom som predsa ešte bola na festivale.

A i filmy som tam pozerala.

A keď sa tak zamyslím, ten ďalší festival určite nebol Cinematik. Nemal takú kúpeľno-slnečnú náladu.  A v Piešťanoch určite nebolo toľko ľudí oblečených ako Naruto.

Ja som počkala, aby som mohla spraviť toto – pekne od vás odkukať festivalové dojmy a potom ich uverejniť na internete bez vášho vedomia. Nech každý vie čo ste o Cinematiku písali za jeho chrbtom.

Avšak keď som si ich čítala, zistila som,  že sa  vám všetkým páčilo. Alebo páčilo sa vám všetko okrem občasnej absencie tituliek na filme, občasnej absencii zvuku (to si odniesol najmä film O bohu a ľuďoch). Z času na čas zaspal premietač a zabudol vymeniť kotúč a tak som si niekedy počas filmu užila štartovacie 3 2 1..

Ale viete čo, problémy sú na každom festivale. Keby neboli i na Cinematiku, to by som sa práve čudovala.

Na konci všetci robia bilanciu. Ale ja nedokážem presne povedať koľko filmov som videla.  Dobrých filmov a potom i slovenských filmov. Koľko prebdených nocí som zažila. Bolo ich mnoho. Ale viem, že raz som sa stratila v parku (Google maps mi vtedy momentálne vypadlo).  A tiež nedokážem povedať, čo všetko som zažila. Ako povedal  môj druh blogger Peťo, festival bol možno aj najlepšou akciou leta.

No a k poslednému  festivalovému dňu musím povedať, že vidieť Strom života v takom preplnenom kine bol celkom zážitok. Viete ako by sa potešil Malick…

Ďakujem všetkým za sedem dní zábavy a teším sa na budúci rok. A rozhodla som sa dopredu objednať pekné počasie.  A nejaký bicykel.

O meškaní, vrahoch a teroristoch medzi nami…

15. septembra

(na zhŕňaní dvoch dní nie je nič zlé, hlavne keď si vaša škola vymyslí zápis v nevyhovujúcom termíne)

Streda bola dňom moslimov, zločinu a nezdolnej motivácie.  Táto definícia sa jednoznačne hodí na oba filmy, v ktorých vystupovali  hrdinovia z moslimskej komunity.

A keď si len tak pre zábavu urobím prierez moslimských postáv napr. anglického filmu – samí Pakistánci zdá sa mi – spomínam si na My Beautiful Laundrette alebo na celú rodinku z nekonečnej britskej soap opery Eastenders.

A potom tu máme film Chrisa Morrisa Štyri levy. Je to film o teroristoch, no o tých neškodných (platí iba pokiaľ sa nachádzate vo vzdialenosti cca 5 metrov od nich a naokolo nie sú žiadne ovce). Chystajú síce bombový útok, ale musím povedať, že v Morrisovom filme najviac škody aj tak napáchajú policajti.

Myslím to vážne, wookie nie je medveď! A konečne vieme čo naozaj spôsobilo smrť Usamu Bin Ládina.

Ako správna fangirl musím taktiež upozorniť na asi päť minútové cameo Benedicta Cumberbatcha  na konci filmu. Bolo perfektné vidieť novú ikonu Británie a.k.a. moderného Sherlocka Holmesa v úlohe typovo odlišného bojovníka so zločinom.

Ale cenu za najlepšieho (a jednoznačne najsympatickejšieho) araba vo filme vyhráva mladý väzeň Malik z Audiardovho filmu Prorok.  Je typicky audiardovým hrdinom schopným prežiť aj napriek nepriazni osudu. I snaženie Andyho zo Shawshanku vyzerá popri Malikovom väzenskom vzostupe ako detská hra.

A zbieranie slovenskej úrody…

Začala sezóna gaštanov. Časy, keď som ich zbierala a vyrábala z nich malé zvieratka, sú už dávno za mnou. Tohtoročný Cinematik ale upgradoval zbieranie gaštanov na podstatne vyššiu úroveň. Veľký park pri kine a všade samé filmy, dali vzniknúť  bizarnej hre s voľným názvom – Uhádni si svoj film urobený z gaštanov. Prečo si vyrábať obyčajné zvieratká, keď z nich môžeme mať tie filmové.

Avšak začína i iná sezóna – nastal čas zbierania plodov slovenskej kinematografie. Naše vlastné a doma vyrobené (aj keď nie vždy doma zaplatené) snímky. Písaním o nich si určite pohnevám Audiovizuálny fond alebo aspoň trojuholníkovú produkčnú spoločnosť. Ešte šťastie, že idem na chvíľu preč a preto sa na moje meno na čas zabudne.

Tak čo tu máme.

Máme tu ďalší film o Nicholasovi Wintonovi (a čo plánovaná Anglická rapsódia nebude?), ktorého hudobný „podmaz“ by mohol konkurovať i epickej hudbe Titaniku, Pána prsteňov či zoznamu od uja Schindrela.

Na najnovšom diele Martina Šulíka Cigán boli zaujímavé pštrosy a absencia nahej dievčiny vo filme (áno i téma je zaujímavá, ja chápem). Ale prečo práve pštrosy? Prečo nie albatrosy? Alebo plameniaky? Plameniaky sú tiež fajn.

Večer zas zomrela mŕtvola a s ňou i moja viera v dobrú slovenskú kinematografiu.

Ale možno budem môcť nájsť azyl v Dome.

A dnes pokračujeme v oberaní čerešní.

Zväčša neškodná planéta Zem.

A kauza Trier alebo prečo môžeme z času na čas zničiť svet.

13. septembra

O kontroverznom dánskom režisérovi sa toho v poslednom čase popísalo dosť. Režisér so židovskými koreňmi a záľubou v nacizme, ktorý na seba privolal hnev Cannes. Režisér točiaci filmy, ktoré mnohým ľuďom nedajú spať.

Ale veď režisér by mal mať silnú osobnosť . A i jeho Cannes výrok bol podľa mňa myslený viac ironicky. Vari človek nemôže mať ironický postoj k životu? Musíme byť všetci romantici?

Intelektuálny cynizmus je vo svete filozofie veľmi populárny.

Melanchólia je film rozdeľujúci národy a priateľov.  Názorovo rozdelené skupinky po sebe vždy škaredo zazerajú, z očí im sršia blesky hodné nenávistného pohľadu, aký vo filme hádzala Kirsten Dunst. Niektorí nechápu ako sa im mohol páčiť taký nudný film, iní zas ako niekto nemohol pochopiť (alebo prijať, ak chcete) iróniu panujúcu vo filme.

Mne konkrétne sa páči ak niekto zničí celú Zem v prvých piatich minútach filmu (a to nie je spoiler!). Naposledy som niečo také videla len v Stopárovom sprievodcovi po galaxii a tam to bolo navyše aj vtipné. A preto oceňujem Trierov cynizmus. Ale Trier samozrejme nezničil Zem pre výstavbu Vogónskej diaľnice, urobil to proste preto lebo chcel. Lebo on je Lars von Trier a také niečo sa od neho dá očakávať.

Lebo viete, čo je fajn, máme film o zničení sveta a je bez príhovoru amerického prezidenta. NASA sa určite pokúšala vyslať na Melanchóliu skupinu hrdinských naftárov, ale očividne nestihli odpáliť bombu v správnom čase. Ale možno mal len Bruce Willis ten deň v práci voľno. Zem proste skončila, dostala nás Melanchólia. V poslednej chvíli možno ešte stihla odštartovať raketa so všetkými politikmi sveta, ktorý sú teraz na ceste Mars s úmyslom kolonizovať planétu a nastoliť tam Novú demokraciu.

Inak podľa mna je dobré pozrieť si Trierov film spolu s Malickovým Stromom života. Zničenie sveta vs. jeho zrodenie, Veľký tresk, Brad Pitt  a dáke tie dinosaury.

Upíri určite prežili koniec sveta. Dracula 3000 sa predsa nedá zastrašiť niečím takým ako je planéta mieriaca na Zem. Jeho jedinou slabosťou sú príťažlivé robotické blondíny a veľký černoch s najhoršími dialógmi vo vesmíre.

Videli ste včera vychádzať mesiac v splne? Bol podozrivo veľký  a mal akúsi melancholickú farbu.

Zbohom a ďakujeme na film.

Keď dôjde na lámanie barly…

12. septembra

Pretože existujú mestá módy, mestá lásky, po krátkom pobyte v Piešťanoch by som ich  jednoznačne nazvala mestom bicyklov. Naozaj si nepamätám, kedy som naposledy videla toľko ľudí na bicykloch.  Podľa mňa každý v meste vlastní aspoň dva páry – jednu skladačku a jeden starý Favorit štýl, najlepšie v pastelovej farbe.

Piešťany by teda mohli súťažiť  o titul najzdravšieho mesta – pred tlačením sa v hromadnej doprave dajú radšej prednosť pohybu. Majú tu i  kúpele (kde vznikol ten trend usporiadať filmové festivaly v kúpeľných mestách, prečo nie napríklad v mestách s veľkým počtom viníc?). A hlavne majú ku kúpeľom patriacu sochu, ktorá v epickom postoji, aký by nevytesal ani Michelangelo, láme barlu.

Verím, že obyvatelia mesta Piešťany  si vzali príklad aj od tohto radikálneho kamenného ortopéda. Aké by to bolo fascinujúce keby doktori zakaždým, keď si vyliečite trebárs zlomenú nohu, taktiež zlomili barlu na počesť vášho vyliečenia.  Len škoda že slovenské zdravotníctvo si asi nemôže dovoliť lámať drahé ortopedické pomôcky.

Ja by som tu tiež uvítala bicykel. Cesta do kempu dokáže byť veľmi dlhá a ubíjajúca. A navyše ako ma naučil austrálsky film Predlžený víkend aj nebezpečná.  Nikdy neviete kedy na vás zaútočia dugongy, vačice či koaly. Ešte šťastie, že na Slovensku sa podobných krvilačných zvierat nemusíme obávať. Pred nimi  sa aj medvede v hrôze skrývajú.

Avšak hrdinovia filmov Sama v Afrike, O bohu a ľuďoch a Pokušenie svätého Tonyho bicykle nepotrebujú, vedia totiž veľmi rýchlo utekať. Konkrétne Tony neustále niekam uteká – z pohrebu otca, od polície, od manželky, z dekadentného baru s vražedným programom a občas si len tak pre dobré zdravie ide zabehať k moru. Podobné filmy akým bolo Pokušenie svätého Tonyho už dnes ani nevidieť. Mne to pripomínalo spojenie Bun͂uelovskej absurdity, kafkovskej atmosféry s vizuálnym humorom nemej grotesky. Hlavný hrdina vyzeral ako vystrihnutý z nemého filmu. Dajte mu klobúk alebo okrúhle okuliare a zatieni aj Harolda Lloyda.

Ale čo dnes považujem za úspech, je že sa mi konečne podarilo vidieť film O bohu a ľuďoch. Polroka bol pre mňa nedostižným. Keď som sa naň vydala prvýkrát, pomýlila som si kino. Moja chyba. Ale na premietaní v Uherskom Hradišti sa im pokazil stroj na titulky a pretože po francúzsky neviem ani zaťať (qui?) a očividne ani väčšina sály, radšej nás z nej všetkých vyhnali.

A na dnešnej ceste do kempu som sa kúsok odviezla na bicykli. Z vody sa síce z času na čas ozývali čudné zvuky, ale verím že žiadne krvilačné vačice to neboli.

A socha stále mlčala, ruky pozdvihnuté v zmierlivom geste kúpeľných doktorov a ich pacientov.

Stereotypy…

11. septembra

Myslíte si, že vás stereotypný život ubíja? Tak to vás má Béla Tarr ešte čo učiť.

Béla Tarr, veľký maďarský režisér so záľubou v cigaretách, dlhých scénach a v zobrazovaní neľahkých ľudských osudov. A výrazný maďarský solitér, ako ho označil môj kamarát vo Festivalovom denníku.

A na koniec i režisér, nad ktorého filmami všetci kritici uznanlivo ochkajú.

Priznám sa, nevidela som veľa Tarrových filmov – iba Turínskeho koňa a jeho staršie a vraj prelomové dielo (tvrdila dievčina počas lektorského úvodu) televíznu adaptáciu Macbetha. Len škoda, že tá televízna štylizácia dodala Macbethovmu konečnému osudu trochu nechceného vtipu.

Poďme však k Turínskemu koňovi. Ako môže niekto tak nádherne zrežírovať koňa? Dá sa to vôbec? Už dlho ma nič nedojalo, tak ako jeho smutné oči.

Turínsky kôň, film plný očakávaní. I jeho premietania sa len málokedy obídu bez problémov.

Na slovenskej predpremiére na festivale Artfilm, sa na film asi úplne náhodou dostala zvláštna (a hlučná) skupinka mladých divákov. S kamarátom som sa stavila, koľko vydržia. Prvý typ bol tak 15-20 minút, čo pri Tarrovi predstavuje približne dva zábery. Môj odhad sa o chvíľu potvrdil a skupinka, zničená pomalým tempom filmu, rýchlo zdrhla z kina. Jeden bod pre mňa. Dokonca z toho vyplýva ponaučenie. Ak neviete kto je Béla Tarr a nepoznáte jeho filmy, asi sa vám neoplatí isť do kina. Dlhé scény, repetícia záberov, absencia slova, či neexpresívne herectvo nepatrí určite k bežným filmovým stereotypom, na ktoré sú diváci zvyknutí. Na druhý deň som naň len tak zo škodoradosti poslala kamarátku, ktorá od neho samozrejme nikdy nič nevidela. A prekvapivo film sa jej páčil, aj keď poznamenala, že na jej vkus sa tam až príliš veľa obliekalo.

Na oficiálnej českej premiére V Uherskom Hradišti zas slovenský režisér Stanislav Párnický obsadil sedačku špeciálneho hosťa premietania, samotného kameramana Turínskeho koňa. Vzniklo len menšie medzinárodné faux pas.

A až do dnešného premietania na Cinematiku som napríklad netušila, že film je taká komédia. Aj keď niekedy som mala pocit, že premietač počas filmu zaspal a občas zabudol prehodiť kotúč.

Avšak dnešok bol celkovo akýsi depresívny. Najprv oscarový film od dánskej režisérky Susanne Bier Lepší svet, ktorý mi prišiel ako výborne nakrútená a zahraná soap opera – film ako stvorený pre drámy chtivé americké publikum.

A hneď na to Tarrov skromný ale témou „epický“ príbeh o zúfalstve a nezvratnosti osudu.

Pozdravujem premietača v Dome umenia. Pri filmoch niekedy treba pustiť aj titulky.

A tiež pozdravujem Piešťanskú veveričku a všetkých bicyklistov v meste…Toľko bicyklov v jednom meste, fascinujúce!

PS: Peťo, môj druh blogger, Carlos bol príliš veľký narcis. Kto by si potom všímal zadok, ten zatieňovalo jeho ego. Zbrane sú predĺžením jeho ruky a tak.

Dnešným festivalovým dňom…

9. septembra

Moje leto má už na roky dopredu naplánovaný program. Festivaly, samé festivaly. Vždy mi síce kompletne vyprázdnia peňaženku a pripravia ma o spánok, no nehodlám sa ich vzdať. Spoznávanie nových ľudí, život bez deliacej hranice dňa a noci, kopa dobrých filmov a celkovo neopakovateľnú atmosféra, to by som nemenila za žiadne nudné vylihovanie pri mori.

Moja účasť na Cinematiku je premiérova (vždy som mala dáke tie výhrady k septembrovému termínu a k zime v stane) a hneď sa mi dostalo cti sprostredkovávať dojmy z festivalu. Môj týždeň nadchýnania sa alebo kritizovania a rozčuľovania sa, práve začína.

Tak teda do práce.
Piešťany sú pekné mesto…
A vítajú počasím s prísľubom slnka. Nedalo mi to nespomenúť, pretože som veľmi rada, že som sa dostala na filmový festival kde neprší. Konečne!

Dnešný deň teda jednoznačne patrí otváraciemu ceremoniálu a Carlosovi. Na film o slávnom teroristovi ma už dávnejšie navnadilo rozprávanie kamarátov a rozhodne si ho nenechám ujsť. Avšak aj keď sa naňho nesmierne teším, nedá mi nevypichnúť iný film z dnešného programu.

Dnešný deň totiž ponúka veľmi zaujímavý film. Známa komediálna dvojica z Veľkej Británie Nick Frost a Simon Pegg už dlhé roky zabáva divákov. Pridajte si k nim aj ich dlhoročného kamaráta, režiséra Edgara Wrighta a o kvalitnú zábavu je postarané. Jednotka príliš rýchleho nasadenia je veľmi vydarená a inteligentná paródia na filmy o policajtoch. Vtipný scenár sa vyslovene vyžíva v parodovaní stereotypov, policajných mýtov či žánrových konvencií. Možno zniem až príliš nadšene, ale tých dvoch mám naozaj veľmi rada.

Napríklad, sa mi na ich filmoch vždy páčili cameá známych britských hercov. Spomeniem len pár – Martin Freeman, Steve Coogan, bývalý BondJamesBond Timothy Dalton, Jim Broadbent, Bill Nighy, Peter Jackson alebo Cate Blanchett. Ak sa vám podarí nájsť posledných dvoch bez toho aby vám to povedali známi alebo google, musím poznamenať, klobúk dole.

A ak by film náhodou nebavil, dá sa pokojne brať aj ako seriózna akčná snímka – aj tak je o triedu lepší a akčnejší než väčšina bežnej Hollywoodskej produkcie.

A preto som sa ako nadšený fanúšik britského humoru rozhodla, že im hneď v prvý deň spravím reklamu a odporučím práve tieto filmy – nenechajte si ujsť Ponorku od Richarda Ayoada, film Štyri levy od Christophera Morrisa, všetky snímky Edgara Wrighta a Matthewa Vaughna. A aby sme ostali aj na serióznejšej nôte, odporúčam i najnovší film Mikea Leigha Ďalší rok.

Na koniec mi ostávajú už len tradičné slová, odkukané z otváracieho ceremoniálu.

Vážení filmoví nadšenci, srdečne Vás vítam na 6. ročníku festivalu Cinematik bla a bla…
Tarr, Audiard, Malick a dokonca aj Trier Vám želajú prijemné pozeranie nielen ich filmov.