Rozhovor: Pavol Barabáš

Pavol Barabáš

je uznávaný tvorca expedičných dokumentov. Jeho najnovší film Príbehy tatranských štítov sa nachádza v súťaži Cinematik.doc.

Čo bolo vaším hlavným, kľúčovým motívom k produkovaniu filmu Príbehy tatranských štítov?

Chcel som ukázať Vysoké Tatry iným spôsobom, z ich najvyšších končiarov, štítov. Nezliezať dole, ale urobiť film len z tých strmých vrcholových hrebeňov, kde sa odohrávajú zaujímavé príbehy, na ktoré sa už dávno zabudlo. Čo je veľmi náročné a čo som si možno spočiatku až tak neuvedomoval, bolo dať všetkých tých aktérov, horských vodcov, horolezcov, štáb a počasie dokopy, aby ste boli v ten pravý čas hore.

To znamená vstávať ešte za tmy a vystihnúť atmosféru, aby ľudia mali vôbec chuť rozprávať v týchto naozaj extrémnych terénoch otvorene nejaký príbeh. Každému skôr víri v hlave, ako sa dostať rýchlo dole, do bezpečia pred poobedňajším dažďom.

Vy si to celé môžete podrobne pripraviť, ale ak štít zahalí mrak, hmla, prípadne príde búrka, musíte prerušiť výstup, utekať so všetkými dole a pripravovať to odznova.

Čo považujete za najťažšie, čo vás postretlo pri nakrúcaní, tieto premeny počasia?

Áno, tie neustále zmeny počasia na vrcholoch, že si nič nemôžete dopredu naplánovať. Na druhej strane vám ale tieto premeny môžu pripraviť prekvapujúce svetelné divadlo, v ktorom hrajú hlavnú úlohu mraky.

A samotné výstupy sa vám zdali v porovnaní s vypočítavosťou počasia hračkou?

Ešte za šera vynášate kamery, techniku a zároveň musíte byť tým motorom, energiou na tej hore, ktorá všetko organizuje a usmerní. Musíte byť na tom štíte prvý a posledný z neho odchádzať, aby ste si porobili ešte nejaké atmosférické, pocitové zábery ako zapadajúce slnko. Pritom viete, že z každého štítu môžete byť doma najskôr za štyri hodiny. Vidíte, že pre mnohých je to často stresujúce miesto. Že rozmýšľajú, čo ich ešte čaká na ceste dole, aby vydržali so silami. Ono sa to potom v tej televízii alebo kine hodnotí veľmi jednoducho, prečo som to neurobil inakšie. Takže je to obtiažne nakrúcanie, ale keby to nebolo obtiažne, tak do toho ani nejdem.

Čo by ste chceli prostredníctvom vášho filmu povedať ľuďom, pre ktorých znamenajú tieto tatranské štíty iba kusy skál?

Možno sa zdajú tie štíty len kusom tvrdej žuly, ale darmo, sú symbolom Slovenska. Pre mnohých ľudí znamenali to, kvôli čomu nemohli spávať. A to nielen pre prvých dobyvateľov. Sú to výzvy pre mnohých aj dnes. Proste zanechať všetko dole, vyjsť hore na štít a zažiť na samom končiari niečo, čo sa dá nazvať mystériom Tatier. Zažiť ten úžasný pocit slobody.

Vlastne tie hory sú o slobode. A tam to prechádza aj na človeka. Možno to vo filme vycítite v častiach o Vysokej či Žabom koni. Tie príbehy sú často neznáme aj samotným Tatrancom. Napríklad spomeniem príbeh o kríži na najvyššom bode Slovenska – na Gerlachovskom štíte. Nikto doteraz nevedel, kto ho vyrobil. Z hľadania sa stala detektívka. A z kríža na jeho vrchole sa stal pre mňa symbol. Symbol toho, aby sme nezabudli, že sme v prvom rade ľudia, ktorí si majú vzájomne pomáhať. Lebo ak to neurobíme, môže nás celý život zhrýzať, že sme nezachránili človeka, keď sme mu mohli pomôcť. Nehovoriac o tom, že sa nakoniec môže stať, že pre ľudskú ľahostajnosť nepomôže v kritickej situácii nikto nám.

Medzi tými samotnými štítmi je obrovská rivalita. Možno je trochu zarážajúce, že sa v tejto šestici nenachádza profil Lomnického štítu, ktorý mnohí Tatranci považujú za srdcovku.

Sú tam zábery na neho, aj to, že ho kedysi považovali Kežmarčania za najvyšší vrch, pokiaľ dlhoročný súboj o kráľa Tatier nevyhral Gerlachovský štít. Celá táto história ma fascinuje a práve aj tie príbehy, odohrávajúce sa na Lomnickom štíte. Ale tých sa chcem dotknúť v pokračovaní, v ďalšej časti Príbehov tatranských štítov, ktoré práve v týchto dňoch na končiaroch Vysokých Tatier nakrúcam. Tak držte palce, nech nám praje počasie.

Juraj Kedro