Rozhovor: Matej Mináč

14. septembra 2015

Matej Mináč je slovenský režisér (najmä) dokumentárnych filmov. Dlhodobo sa venuje problematike holokaustu, ako napríklad vo filme Narodila jsem se v Praze jako Židovka (1995), alebo v príbehoch o britskom Schindlerovi – Nicholasovi Wintonovi.

Vo filme Očami fotografky opäť portrétujete človeka spojeného s hrôzami holokaustu. Tentoraz ste si ako tému vybrali príbeh Vašej matky. Prečo až teraz?
Filmár vždy hľadá veľký príbeh, ktorý uchváti obecenstvo. Často ho má priamo pod nosom, no nevidí ho. Ja som na mojej mame nevidel až do nežnej revolúcie nič zvláštne. Nástup slobody nám priniesol aj tienistejšie stránky, akou je napríklad nacionalizmus. Mama s veľkou nervozitou pozerala na nacionalistické mítingy na Slovensku. Nerozumel som, ale ona o tom nechcela rozprávať. Potom začali pomaly vychádzať čriepky jej rodinnej židovskej histórie. Človek by sa nazdával, že to budú smutné spomienky plné piety na ľudí, ktorí neprežili holokaust. Lenže mama má nesmierny zmysel pre humor a uchovala si v pamäti svojich strýčkov, tetušky, rodičov ako veselých ľudí, sukničkárov, návštevníkov kasín v Monte Carle, ženy obliekajúce sa podľa poslednej módy. Boli to ľudia, ktorí tak milovali život, že si ani nevšimli, ako sa okolo ich krkov sťahuje slučka z hitlerovského Nemecka. Bol som fascinovaný. Títo veselí ľudia tancovali tanec smrti nad priepasťou. A to sa stalo predlohou mojej hranej prvotiny Všetci moji blízki. Príbeh veľkej detskej lásky, ktorá jej zachránila život mi však mama prezradila len pred dvoma rokmi. To ma vlastne donútilo nakrútiť Očami fotografky, aby som jej príbeh dorozprával.

Podľa čoho si vyberáte témy pre Vaše filmy?
Režisér je prvý divák. A keď ho niečo zaujme, tak musí to byť niečo hlboké, musí byť tou témou posadnutý. Potom aj divák bude sedieť na filme ako prilepený. Filmy sú vlastne o vášňach ľudí, no aj režisér musí byť vášnivý. Bez toho to proste nejde.

Máte v súčasnosti rozpracovaný aj ďalší projekt?
Pripravujem medzinárodnú komédiu z filmárskeho prostredia a napísal som ešte jeden veľký príbeh lásky počas druhej svetovej vojny. Bože, ja by som chcel dostať ešte tri životy, aby som nakrútil všetko, čo by som chcel.

Zhovárala sa Barbora Gvozdjáková

Film Očami fotografky uvedieme o 19:00 v Dome umenia.