Rozhovor: Adam Oľha

Adam Oľha nakrútil film o svojej rodine, pomocou ktorého sa snaží pochopiť, čo sa zmenilo po odchode jeho otca: Nový život.

Váš dokument je veľmi inteligentne vystavaný a funguje na viacerých úrovniach: skrz archívy porovnávate minulosť s prítomnosťou a hľadáte zmeny, vytvárate paralely medzi vami a otcom, nachádzate paralely medzi troma generáciami žien. Bolo to od začiatku súčasťou konceptu, alebo sa to vynáralo až postupne, ako ste hľadali a nachádzali?

Film sa vynáral dlho a postupne. Vedel som, že chcem rodinu skúmať skrz otcove fotografie – pohľad, ktorý sa náhle vytratil z domova.  Po otcovom odchode som hľadal svoju novú mužskú pozíciu v rodine a tá sa vyvýjala tak dlho ako aj film samotný: dá sa povedať, že to bol hlavne môj vnútorný dialóg. Vedel som, že mám doma 7 žien všetkých generácíi. Súčasne asi 25 rokov rodinnej antológie nafotenej mojím otcom. To bolo to, čo po ňom doma zostalo, čiže artefakt, ku ktorému sa všetci vracajú, skúmajú ho, hľadajú v ňom akési príčiny – materiál, ktorý  im pomáha pochopiť, čo sa vlastne stalo. A to sa stalo východiskom.

Vo viacerých ohľadoch pripomína tento film esej, najmä tým, že autor prostredníctvom textu alebo filmu hľadá. Film zaznamenáva predovšetkým samotný proces hľadania odpovedí, už menej samotné odpovede.

Film bol proces, ktorý ovplyvnilo hlavne to samotné hľadanie a mnohé slepé uličky. To bola asi hlavná inšpirácia. A ešte frustrácia. Vedel som, že na tie zásadné otázky, ako je odchod otca, jeho príčiny, sa nedá ľahko odpovedať a vnímal som to tak, že by to nakoniec bola škoda. Vo chvíli nakrúcania viete presne na čo sa ešte spýtať dá a kde je hranica zdeliteľnosti slovami – kde začína metafyzika filmu a jeho možnosti, ktoré sú svojim spôsobom nakoniec vždy odpovede. Film je prepisom každodenných rozhovorov. Žije v hlavách aktérov, čiže aj mňa, pretože som súčasť rodiny, o ktorej nakrúcam film. S rozvodmi, rozpadmi rodín majú všetci svoje vlastné skúsenosti, vo veľkej väčšine sú tie príbehy a modely podobné ako vajce vajcu. Prinášať intímny pohľad do jednej rodiny a rozlúštiť problém behom jednej hodiny by bola nesplniteľná misia a ani by ma to nebavilo. Tiež som nechcel, aby z toho bol pohovor u psychológa – rodina prežila všetky ťažké chvíľe bez jeho pomoci. Nevedieť, ako to celé skončí ma začalo viesť k tomu, ako to celé dať dohromady. A tu sa patrí poďakovať skvelému strihačovi Honzovi Daňhelovi a hudobému skladateľovi Ľubovi Burgrovi, ktorý mi s tým veľmi pomohli.

Aj keď ide o film s osobnou témou, má omnoho všeobecnejší presah. Otvára otázky filmového média, to, ako film dokáže zaznamenávať, aký je rozdiel medzi zaznamenaným a prežitým, medzi filmom a spomienkou, ako je možné (prostredníctvom fotografie a filmu) poznávať minulosť a pod. Bolo toto vašou ambíciou od začiatku?

Šlo nám o to zachytiť stav vecí, čiže tok prítomnosti, ktorá eliminuje dej. To je vlastne to isté, čo robil otec, keď sám filmoval a fotil svoju vlastnú rodinu. Ja som len chcel pochopiť a zažiť stav jeho mysle, keď fotil. Pamätám si, ako sme spolu zväčšovali fotky u nás v komore a tam som ten pocit zacítil. Chcel som ho rozpohybovať.