Vladana Hrivnáková: Prežiť za každú cenu

,,Ja nemakám pre nikoho.
 Iba pre seba.“ [1]

Jacques Audiard už svojím debutom Pozeraj sa, ako padajú z roku 1993 nadviazal na dlhoročnú tradíciu kriminálneho a gangsterského filmu vo Francúzsku. Jej začiatky siahajú až do poetického realizmu a cez diela majstra gangsterského filmu Jean-Pierra Melvilla, tvorcov novej vlny či súčasných režisérov ako sú Luc Besson či Jean-François Richet pretrváva dodnes. Audiard je bezpochyby verný tradíciám, ale predsa sa od svojich režisérskych predchodcov odlišuje netypickým prístupom k téme. Jeho filmy síce napĺňajú žánrové pravidlá, no rovnako tak si ich aj prispôsobujú a menia. Mohli by sme povedať, že nakrúca staré noirové príbehy moderným kinematografickým jazykom. Audiard si ako režisér vytvoril osobitý filmársky štýl – jeho filmy sú mnohokrát drsnými obrazmi reality a spájajú v sebe cynizmus noirovej školy s poetickou líniou tvorenou snovými a fantazijnými scénami. Avšak je to najmä úprimnosť jeho hrdinov a ich schopnosť vzdorovať prekážkam čo dodáva Audiardovým dielam nadčasovosť.

Tragédia predurčenia

Audiard príbehy svojich filmov zasadzuje do určitého obdobia a na určité miesto a pomocou nich analyzuje dobu. Režisér sa vyjadril, že nechce byť politicky zaangažovaným tvorcom.[2] Jeho filmy však nedokážu byť „nepolitické“; zakaždým vyvolávajú množstvo otázok. Veď už len častý motív Audiardovej tvorby – túžba vymaniť sa je znakom revolty človeka voči spoločnosti. Súvisí to hlavne s  režisérovou obľubou zobrazovať hrdinov z okraja spoločnosti. Často ide o príbehy jednotlivcov odsunutých na vedľajšiu koľaj, outsiderov bojujúcich proti nepriazni osudu. Ich hrdinovia sú väzňami vlastného sveta, ľuďmi bez možností. Ich najväčším problémom je príslušnosť k určitej skupine alebo etniku. Chcú od života viac, než im bolo dané – a zúfalo sa snažia oslobodiť sa z prostredia, v ktorom žijú. Vlastne chcú len prežiť. A vo svojom snažení sa nedajú len tak ľahko zastaviť.

Hra na mačku a myš z debutového filmu Pozeraj sa, ako padajú je zaujímavým príkladom dvoch odlišných hrdinov pokúšajúcich sa prežiť v nehostinnom prostredí. Režisér oproti sebe stavia dva svety. Marx (Jean-Louis Trintignant) sa živí vraždením, Simon (Jean Yanne) je úradník. Keď sa ich cesty náhodou pretnú, všetko sa mení a ich putovanie nemôže skončiť inak ako tragicky. Pre Simona je postrelenie jeho priateľa, policajta Mickeyho (Yvon Back), impulzom k zmene. Opustí svoj pohodlný, no prázdny život a vydáva sa za pomstou. Simonova cesta je účinná, len ak sa prispôsobí vražednému tempu dvojice a vzdá sa všetkého, čo mal – spôsobu života, rodiny či zamestnania. Zo dňa na deň sa z obyčajného úradníčka stáva chladnokrvný pomstiteľ a je mu jedno, čo alebo kto mu stojí v ceste a aké prostriedky použije na dosiahnutie svojho cieľa. Stratil síce priateľa, ale konečne našiel aspoň sám seba a teda i dôvod žiť. Jeho odvaha vykročiť do neznáma a vzdorovať prekážkam má v sebe mnoho zo „zatratenosti“ noirových hrdinov a rovnako i z pochýb obyčajného človeka.

Postavy sa v Audiardových filmoch  pri svojom úsilí neboja prekračovať hranice určené spoločnosťou. Podľa francúzskeho filozofa Michela Foucaulta je hranica čisto spoločenský pojem.[3] Hlavní hrdinovia cielene narúšajú pravidlá vytvorené inými. Deliaca čiara medzi dobrom a zlom sa pre nich stáva len pojmom a nerobí im problém prekročiť ju. Šikovnosť, s akou dokážu postavy obchádzať pravidlá a prispôsobovať si ich, by sa dala prirovnať k režisérovmu štýlu nakrúcania. Audiard posúva hranice kriminálnej drámy, skúma ju z viacerých strán a taktiež si vie prispôsobiť jej žánrové väzby. Ale i o tom sú jeho filmy – o narúšaní žánrových konvencií a miešaní na prvý pohľad nesúrodých prvkov. Ani jeho hrdinovia nepatria k typickým kriminálnym archetypom a vďaka ich bezprostrednosti a najmä uveriteľnosti si k nim divák vytvára blízky vzťah. Samozrejme, nič nie je bez ťažkostí. Audiard svet zločinu nezobrazuje v pozitívnom svetle, v jeho podaní je v ňom neustále prítomná pretvárka a krutosť. Divák nemá veľa možností stotožniť sa s inou postavou, než je hlavný hrdina. Aj preto súcití s hrdinovou pozíciou obete a drží mu palce v jeho boji proti nepriazni osudu.

Podnet na zmenu vždy prichádza zvonka, až potom sa človek mení  zvnútra. Paul (Vincent Cassel) a Carla (Emmanuelle Devos) z filmu Čítaj mi z pier sú ukážkovými smoliarmi a musia sa doslova predierať životom. Osudové stretnutie dvoch outsiderov vyvolalo deštruktívny vzťah niekde na pomedzí lásky a nenávisti. Prepustený väzeň v podmienke a sekretárka Carla sa navzájom vtiahnu do prostredí, ktoré im nie sú  prirodzené. Obaja bojujú za seba, za svoje sny a nemajú problém využívať toho druhého. Paul, ako bývalý trestanec, nemá veľa možností a Carla je pracovitá, ale v kolektíve ohováraná sekretárka. On ani len netuší, ako sa ovláda kopírka, práca asistenta je pre neho veľkou neznámou. Jeho neschopnosť ovládnuť kancelárske prostredie (zvádza priam hulotovský boj s kopírkou) je tragikomickou príležitosťou na nový začiatok. V prípade Carly ide o tvrdohlavý prístup ženy naučenej žiť vo väzení veľkého biznisu a pretvárky. Všadeprítomná konkurencia a súťaživá arogancia na pracovisku ju predsa len v niečom „predpripravili“ na svet zločinu. Carla a Paul sa odmietajú zmieriť so svojím postavením, a preto keď sa im naskytne šanca na druhý život, chopia sa jej z plných síl.

Stať sa iným

Hrdinovia Audiardových filmov sú vždy iní a začleniť ich do vymedzenej skupiny nie je možné. Na rozdiel od iných noirových hrdinov sú iba bezvýznamnými vyvrheľmi spoločnosti. Pretože sa nevedia zmieriť s daným stavom vecí, rozhodnú sa zmeniť nie svet, ale hlavne seba samých. Majú v sebe dostatok odvahy ísť za svojím snom a často im stačí len vidina lepšej budúcnosti na to, aby sa drali dopredu a prehodnotili svoje doterajšie činy. Tak ako sa to podarilo napríklad Thomasovi (Romain Duris), temperamentnému ,,gangstrovi“ z filmu Tlkot môjho srdca sa zastavil. Thomas sa nachádza na pomedzí dvoch nesúrodých svetov a neustále sa medzi mini snaží nájsť rovnováhu. Je gangstrom, ale chce byť klaviristom, zabudnúť na bitky a arogantných kolegov z práce. Pri vykonávaní špinavej práce pre otca je nekompromisný a tvrdý, ale v momente, keď si sadne za klavír, vyjde na povrch jeho jemnejšia stránka. Jeho temperamentná povaha a temná minulosť sa nedajú len tak ľahko skrotiť. I napriek počiatočným neúspechom sa Thomas nevzdáva a drží sa svojho cieľa za každú cenu. Hra na klavír pre neho predstavuje asi jedinú možnosť na nový a pokojnejší život. Vybral si zvlášť ťažkú úlohu a i z toho dôvodu sa môže jeho sen javiť nedosiahnuteľným. Pretože ak sa mu aj podarí vyslobodiť, za splnenie sna zaplatí príliš vysokú cenu.

Mladý Albert Dehousse (Mathieu Kassovitz), hrdina filmu Samozvaný hrdina, túži po zmene. V jeho prípade je premena doslovná – vytvorením nepravej identity dosiahol, čo by inak nebolo možné. Nespokojný s pohodlným životom syna zaopatrenej vdovy uteká od krásnej manželky a syna do Paríža. Jeho druhé ja ho kompletne pohltí a musí si hájiť svoje postavenie. Celý film je pátraním po jeho skutočnej osobe, hľadaním syna pokúšajúceho sa zistiť, kto vlastne bol jeho otec a ktorá tvár je tá pravá. Jeho príbeh je príbehom človeka chyteného vo vlastných ilúziách a zároveň i rozprávaním o silnom hrdinovi schopnom prispôsobiť sa situácii a vyjsť z nej ako víťaz.

Hlavná postava Audiardovho posledného filmu Prorok, devätnásťročný Arab Malik (Tahar Rahim), je podobný hrdina-chameleón ako Dehousse. Obaja začínajú  na nule, aby sa v zapätí ocitli na vrchole, jeden klamstvom a druhý iba vďaka svojej šikovnosti. Obaja si hranice určili sami a i preto sa niekedy zdá, akoby existovali mimo nich. Malik sa dostáva do väzenia plného vrahov a mafiánov. Prežitie je preňho nutnosťou. Keď si uvedomí, že jeho ,,politika ústupku“ nemôže fungovať, mení sa z obete na dravca. Nech mu korzická mafia hodí do cesty akúkoľvek prekážku, Malik pred ňou necúvne a prekročí ju s hrdosťou. Nakoniec sa v pasci ocitne nie on, ale jeho pôvodní zamestnávatelia. Schopnosť šikovne obchádzať pravidlá, pohybovať sa na hranici dvoch svetov a nestať sa obeťou ani jedného z nich, mu otvorila cestu na vrchol. I sprvu nevýhodné postavenie ,,zelenáča“ sa neskôr ukáže byť jeho najväčšou silou. Podarilo sa mu zachovať si ľudskú tvár – ako jednému z mála spomedzi tých, ktorí nejakým spôsobom získali veľkú moc. Malik si v sebe do konca uchoval niečo z plachého mladíka, ktorý pred rokmi prišiel do väzenia.

Práve „ľudskosť“ hrdinov je jednou z najsilnejších stránok Audiardových filmov. Dôsledné vykreslenie charakterov dáva divákovi priestor ponoriť sa dovnútra postavy až tak, že sa na svet začneme pozerať jej očami – a prijmeme ho so všetkými kladmi i zápormi. Nezlomná motivácia ich robí výnimočnými a ich konanie často slúži ako inšpirácia pre mnohých outsiderov (nielen) v ich okolí.

Poznámky:

CITOVANÉ FILMY

Čítaj mi z pier (Sur mes lèvres, r. Jacques Audiard, 2001);  Pozeraj sa, ako padajú (Regarde les hommes tomber, r. Jacques Audiard, 1993); Prorok (Un prophète, r. Jacques Audiard, 2009); Samozvaný hrdina (Un héros très discret, r. Jacques Audiard, 1996); Tlkot môjho srdca sa zastavil (De battre mon cœur s’est arrêté, r. Jacques Audiard, 2005)

Vladana Hrivnáková (1988)

Je študentkou Umeleckej kritiky a audiovizuálnych štúdií na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU a v súčasnosti si stále svedomito plní školské povinnosti. Píše o filme do časopisu Frame, pre rôzne internetové portály (Metoo.sk, Reanimated.eu) a spolupracuje s filmovými festivalmi a seminármi MFF Cinematik a 4 živly.  

Späť na Filmy Jacquesa Audiarda – texty