Súčasný katalánsky film

Katalánsky film je vo svete pomerne známou „značkou“, spôsobuje to najmä produkcia, ktorá sa systematicky venuje viacerým oblastiam kinematografie – dokumentárnej, „auteurskej“ i žánrovej – a v každej z nich žne úspechy.

Do centra pozornosti sa katalánska kinematografia dostala prvýkrát v roku 1999 dokumentom Monkeys like Becky Joaquima Jordàa a Núria Villazana. Ich radikálny prístup k fikcii a experimentovanie s filmovým médiom poznačil celú nasledujúcu etapu. Mercedes Álvarez získala ocenenie na filmovom festivale v Rotterdame, Josep Maria Doménechza za film Balseros nomináciu na Oscara.

Svoje miesto si postupne upevňoval aj auteurský film. Okrem starších režisérov ako Ventura Pons či Pere Portabella, sem patria diela nastupujúcej generácie tvorcov Alberta Serru, Jaimeho Rosalesa, Marca Recha ai. Rozmach filmovej tvorby spôsobila najmä spolupráca medzi produkčnou spoločnosťou ESCAC a Katalánskou filmovou univerzitou a neďaleký filmový festival v Cannes, ktorý slúžil ako odrazový mostík pre mladých tvorcov.

Pre katalánsku kinematografiu bol dôležitý tiež rozvoj žánrového filmu. Zameranie na horory je síce totožné so španielskymi trendmi posledných dekád, avšak aj napriek tomu môžeme hovoriť o zaujímavom fenoméne, ktorý ešte podporuje prítomnosť hororového a fantasy festivalu Sitges. Či už ide o duchársky Sirotinec Jose A. Bayona alebo Rec Jaumeho Balaguera, môžeme hovoriť o filmoch, ktoré výrazným spôsobom ovplyvnili žáner hororu a mali úspech po celom svete.

V neposlednom rade treba spomenúť tvorcov, ktorí spájajú auteurský prístup a výrazný medzinárodný úspech. Ide najmä o film Môj život bezo mňa (2003) Isabel Coixet a Pa Negre (2010) Agustího Villaronga. Po mnohých festivalových a diváckych úspechoch môžeme povedať, že katalánsky film vystúpil z tieňa španielskej kinematografie ako celku a vydáva sa na svoju samostatnú cestu.

Marcel Šedo

Nenechajte si ujsť na Cinematiku sekcie Súčasný katalánsky film a Za hranicou kultu.