fbpx

Rozhovor: Robert Kirchhoff

7. septembra 2013

Osem rokov roboty, pozitívny ohlas u kritiky a na slovenské pomery relatívne úspešný a navštevovaný dokument – Kauza Cervanová. Robert Kirchhoff, autorský režisér a producent v jednej osobe, rozpráva o tom, ako pristupoval k zložitej mozaike vyše tridsať rokov starého prípadu.

S akými očakávaniami ste do filmu vstupovali a s akými ste vystúpili?

Vedel som, že je to veľká a v istom zmysle aj večná téma, ktorá presahuje čas, aj hranice. Takže mojou ambíciou bolo nakrútiť kinematografický film o pozadí tohto neuveriteľného prípadu. Tak sme to aj prezentovali – ako dokumentárny Twin Peaks a neskôr ako slovenskú Tenkú modrú čiaru. Problém je vždy v tom, že človek do témy nejako vstupuje. Má hromadu ilúzií, ale  aj predsudkov. Tých osem rokov som sa vlastne učil, ako robiť kompromisy, hľadať náhradné riešenia a zároveň si trénoval vôľu. Keď sa to teraz celé skončilo, uvedomujem si, ako som išiel ďaleko. Asi by som potreboval ďalších osem rokov. Musím sa uspokojiť s tým, že ten film je vlastne správou a takto som ju odovzdal divákom.

Vzal vám tento film nejaké ilúzie o Slovensku a jeho fungovaní? Alebo – čo vám dalo osem rokov práce na tomto projekte?

Som presvedčený, že žijeme v krajine, ktorá je úplne prehnitá. Sám netuším, ako tomu celému pomôcť. Čo možno urobiť, aby sa zlepšila kvalita života, Aby som mal sám za seba pocit, že žijem v spravodlivom štáte. Ilúzie som mal v roku 1989. Myslím, že obludnosť celej dnešnej situácie nie je v arogancii nejakých sudcov alebo politikov, ale v letargii občanov. To je však irónia. Dali nám chlieb a hry a ten kolotoč vlastne nedáva veľa šancí. Človek sa vždy musí rozhodnúť, či chce žiť pohodlný a nekonfliktný život v ulite a tváriť sa, že je šťastný a je mu dobre alebo podstúpi isté riziká, keď bude myslieť či nebodaj bojovať za iných. Čo sa týka mňa, je to zvedavosť a zároveň istý druh hnevu. Často rozmýšľam nad tým, prečo sa púšťam do takýchto tém. Človek si robí iba nepriateľov a výsledok je neistý. Zároveň je tu však moje vnútorné presvedčenie, že film sa musí vyjadrovať práve k takýmto témam. To je moja práca. Keď navyše objavíte príbeh, tak osudový a spletitý, nedá sa inak. Vlastne sú to romány života- nie ďaleké Tolstojovi alebo Dostojevskému.

Ako ste pristupovali k metóde filmu – pri nakrúcaní a postprodukcii?

Ako vravím- každý film sa vždy stretáva s nejakými predstavami autora a realitou sveta. Záleží na tom, ako sa celá tá záležitosť interpretuje. Ak chcem niečo povedať, musím hľadať správnu formu a mieru. Keď som uvažoval o žánri film noir, mal som utkvelú predstavu, že to môže fungovať. Zabudol som na to, že pracujem s reálnymi postavami a obzvlášť v takejto zložitej a náročnej téme, kde musí byť divákovi všetko jasné. Potom prichádzajú prekvapenia, odmietne jeden, druhý a vy máte zrazu pocit, že v rukách nemáte absolútne nič. Pre mňa to bola nočná mora. Navyše som zo seba urobil postavu filmu – to by bolo na začiatku úplne neprijateľné, ale ak mal niekto klásť otázky, tak som to mohol byť asi iba ja. Takže som namiesto inscenačných a rekonštrukčných metód pripustil napríklad reportáž. Tento skvelý žáner je dnes žiaľ devalvovaný televíznym videním. S kameramanom Janom Melišom sme nakrútili filmovú reportáž a ďalej som už pracoval s tým, čo mi v tej téme dovolila filmová štylistika.

Táto kauza, s politickým podtextom a na desaťročia zapadnutá môže zvádzať k manipulácii. Váš naklonený postoj k obvineným je z filmu a dodatočne i z rozhovorov a článkov zrejmý. Ako ste pracovali s etikou – kde boli vaše hranice pri tejto kauze?

Ide o zvláštnu vec. Rozhovory, ktoré som poskytol po premiére filmu boli mnohokrát smerodajné pre rozhodovanie diváka – stali sa nejakou mierou.  Osobne som presvedčený, že z filmu nejaký „naklonený postoj“ nie je tak zjavný. Ten prípad je absurdnou drámou. Toto bolo pre mňa najpodstatnejšie. Keď som začal vylučovať všetky nelogické udalosti, ktoré vo svetle nových faktov v spise alebo v obžalobe pôsobili až humorne, chcel som nájsť formu, ako túto skúsenosť divákom sprostredkujem. Ak  to vnímate, ako príbeh, tak musíte analyzovať všetky obrazy filmu. Je to isté reťazenie faktov v  štýle reportáže – téza, antitéza a syntéza. Ľudia si radi domýšľajú a prinútiť ich myslieť nad týmto prípadom znamená, že premýšľajú tiež nad dobou a spoločnosťou, v ktorej žijú. Keď nie ste ochotní uveriť absurdite, budete sa z nej smiať alebo vás tá beštia, ktorá sa z nej zrodila núti ten mrazivý príbeh ukázať taký, aký je.

Čím / kým ste sa inšpirovali pre tento film? Témou by sa Cervanová dala prirovnať k filmu Tenká modrá čiara.

Lichotí mi, keď sa tieto dva filmy porovnávajú. Film Tenká modrá čiara vznikol pred 25 rokmi. Aj keď ho v mnohom považujem za prevratný, odvtedy sa posunuli nielen hranice vyjadrenia, ale napríklad aj etiky. Bol to ale prvý film, ktorý formou dokumentárnej eseje pojednával o téme sebapresviedčania, nejasnej hranici medzi  justičným zločinom a justičným omylom,  aj o podivuhodnom údele človeka, ktorý nevinný čaká na vykonanie trestu smrti. Štruktúra Kauzy Cervanová je zložitejšia počtom postáv, chronológiou prípadu a aj politicko-justičným pozadím. Majú spoločné možno iba to, že odsúdiť človeka, ktorý tvrdí, že je nevinný je vec nesmierne citlivá a v demokratickej spoločnosti si sudcovia a politici musia zvykať na to, že môžu byť podrobení kritike. Ale oba filmy patria do spoločného vreca. Ďakujem.

Máte už za tento film nejakú žalobu na krku?

Dôvody, pre ktoré som tento film nakrútil nesúvisia so ziskom, ani s nejakou predpojatosťou. Naopak. Moje stanoviská nie sú tak podstatné. Pracujem s reálnymi postavami, ktoré mali šancu aj priestor vysvetliť svoje konanie. Pre ľudí, ktorí obhajujú zlé rozhodnutie nemá zmysel dostať sa do konfrontácie, pretože nemajú argumenty a môže to spochybniť ich povesť. Hľadajú preto spôsob, ako presvedčiť o týchto zlých rozhodnutiach zvyšok sveta. Tých, ktorí tomu nerozumejú – ktorých sa ten prípad nedotkol, ako povedzme mňa.  Nemajú čas pátrať v spise, v archívoch. Ide o to niekomu uveriť. Celé som sa to pokúsil dostať do toho filmu, ktorý myslím si, oprávnene spochybňuje rozhodnutia súdov a konanie polície. Konal som v dobrom presvedčení, že tieto veci sa musia dostať pred verejnosť. V krajine, kde súdnym rozhodnutím zakážu vydať knihu, ktorá na základe faktov obnažuje rozsiahlu kriminálnu činnosť hlavných politických predstaviteľov tohto štátu, by ma neprekvapila ani žaloba za film, báseň alebo obraz. Pretečie ešte veľa vody, aby to bolo inak. Samé od seba sa nič nezmení.

Je pravda, že odchádzate zo Slovenska?

Je pravda, že o tom vážne uvažujem. Ale zatiaľ som ešte tu plný sily.

 

Pavla Rachelová