fbpx

Rozhovor: Marek Šulík a Jana Bučka

9. septembra 2012

Marek Šulík a Jana Bučka

sú režiséri dokumentárneho filmu Zvonky šťastia, ktorý sa nachádza v súťažnej sekcii Cinematik.doc.

Ako ste sa dostali k tomuto námetu?

J.B.: Chodili sme na etnografický výskum s Janou Belišovou, takže sme sa v tomto prostredí nejaký čas pohybovali. Marek prišiel s nápadom nakrútiť poviedkový film o Rómoch, ktorí chcú prekračovať svoje hranice. Takto sme chodili po osadách, ktoré sme už poznali a hľadali sme protagonistov do filmu. Mal sa volať Príbehy strachu. Nakoniec z toho vyplynulo, že sa budeme venovať iba jednému príbehu.

Mňa osobne provokovala patová situácia mnohých Rómov. Sama som sa pýtala, či existuje nejaký kľúč, ako sa dostať z tohto začarovaného kruhu von. A my sme chceli urobiť film práve o Rómoch, ktorí sú determinovaní prostredím, no sú schopní zobrať osud do vlastných rúk a urobiť niečo z vlastnej iniciatívy. To boli Príbehy strachu, no niečo z nich ostalo aj v Zvonkoch šťastia.

Do akej miery ste vstupovali do reality? Film miestami pôsobí ako hraný…

M.Š.: Dostali sme nápad, ktorý vychádza z reality. Snažili sme sa iba doviesť do dôsledkov to, o čom oni hovorili. Povedali nám: bolo by skvelé, keby k nám prišiel Karel Gott, uvarila by som mu kávu, ukázala dedinu, zaspievali by sme mu. A my sme to s nimi rozvíjali a snažili sa, aby naplnili všeobecné situácie konkrétnymi replikami, textom pesničky, správaním. Aké by to bolo? Ako by ste ho pozvali? Čo by ste mu povedali? To, čo robíme, je akási hra, či performance, no pritom z filmu cítiť, že ich skutočný život nie je taký jednoduchý.

Poviem príklad: hrdinovia sedia a pozerajú si noviny. Samozrejme, kvôli filmovej reči sme to potrebovali nakrútiť z niekoľkých strán, takže to „zahrali“ viackrát. Jednoducho sme preložili kameru a urobili iný záber. Do ničoho sme ich netlačili, iba sme variovali debatu. Ak sa nejako vyvinula, zaznamenali sme to; ak prišiel Miro, tak sme si povedali, nech tam je. Bolo to poloimprovizačné. Nechali sme sa inšpirovať tým, čo sa stane v realite, no zároveň sa sme sa snažili, aby filmová reč fungovala.

Prečo to na konci aj priznávate?

M.Š.: Keď sme nakrúcali, nevedeli sme, čo sa stane, no očakávali sme moment, keď sa hra zrazí so životom, ktorý žijú. Skrátka, keď niekomu rupnú nervy. V posledný deň nakrúcania sa to stalo a pre nás to bola možnosť otvoriť hru aj pre diváka.

Pre mňa je to jeden z najzaujímavejších momentov filmu, lebo ukazuje problém filmu ako takého – do akej miery je autor schopný zaznamenať realitu? Stále ukazujeme iba výsek, snažíme sa o nejakú pravdu, no čo všetko je za tým?

Prečo ste dvaja režiséri?

J.B.: Vzniklo to z okolností: chodili sme na výskumy a keďže sme sa venovali obaja tomu istému, bolo prirodzené, že sme si k sebe našli cestu. Nehľadali sme sa, no nejako sa to stalo.

M.Š.: Na začiatku to bol veľký projekt a ja som s niečím tak veľkým nemal skúsenosti. Bolo to náročné na prípravu a čas. Ja som človek krátkych filmov, som rád, keď sa film nakrúti jednoducho. Taktiež sme sa veľa rozprávali, čím sa film posúval ďalej. Navyše, akonáhle je zaangažovaný nejaký ďalší človek, je ťažšie cúvnuť.

Je to aj skúsenosť z výskumov. Ak ste, napríklad, v osade s niekým ďalším, podarí sa vám to zvládnuť ľahšie. Ak ste tam sám, ste izolovaný. Antropológovia tomu hovoria „kultúrny šok“: vstúpite do kultúry, ktorá má iné pravidlá, iný jazyk a vy sa cítite ako cudzinec. Ak ste v skupine, máte aspoň spoločníkov. Pomáha to prežiť výskum v zdraví.