Interview: Tristan Priimägi

Tristan Priimägi (EE) píše o filme, hudbe a pop kultúre vo všeobecnosti. Niekoľko rokov sa podieľal na organizácií filmového festivalu Čierne noci v Tallinne. V súčasnosti organizuje festival DocPoint Tallinn a spolu s priateľmi vedie artkino Sõprus v Tallinne.

Už si bol členom poroty Meeting Point Europe. Aké je tohtoročné zloženie filmov?

Musím povedať, že som z tohtoročného výberu celok šťastný. Problém demokratického hlasovania je neraz v tom, že výsledky predstavujú priemer zo všetkého – dokonca aj v prípade tak vynikajúceho panelu mladých kritikov. V top 10 teda máme festivalové hity roka z Berlína, Cannes atď, no taktiež máme niekoľko pekných a protivných prekvapení.

Myslím, že súťaž tak slúži dvom cieľom: po prvé, prináša slovenskému publiku festivalové hity roka; po druhé, tne do živého, aby veci ostali zaujímavejšie.

Aký je rozdiel medzi tým, keď si v pozícii kritika a v pozícii člena poroty na festivale? Líši sa v niečom pohľad na filmy?

V skutočnosti nie. V oboch prípadoch sa snažíš byť tak čestný, ako to len ide, a nenechať sa oslniť statusom hviezdy. Niektorí kritici to, samozrejme, preháňajú a ikonoklazmus im robí radosť, zatiaľ čo strácajú zo zreteľa svoju skutočnú úlohu: sprostredkovať film čitateľovi.

Má dnes kritika vo všeobecnosti nejaké slovo? Ovplyvňuje prijímanie filmov?

Jednoznačne v to dúfam, aj keď kritici sú pravdepodobne najviac nenávidenou skupinou vo filmovom biznise – režisérmi, producentmi, distribučnými spoločnosťami a všetkými ďalšími v priemysle. Rád by som uvažoval spôsobom ako jeden z popredných estónskych hudobných kritikov Tõnis Kahu: že kultúrna kritika je druh umenia, žáner v písaní so svojimi štylistickými pravidlami, alebo aspoň preferenciami. Môže byť chytrá, neúctivá, hrubá, experimentálna a niekedy samotný text predčí film (najmä v prípade, ak je film zlý). Niektorí autori stoja za čítanie už len preto, akým spôsobom používajú slová (napadá mi Pauline Kael, taktiež mám veľmi rád Nicka Roddicka), no vo všeobecnosti sa zdá, že osobitosť vymiera. Ľudia, viac osobnosti! Kritika môže byť viac, ako iba ohodnotenie filmu na osi dobra a zla.

Tým, že možnosti rastú každým dňom (pretože informácie o týchto možnostiach sa stali ľahko dostupnými – ďakujeme ti, Facebook), úloha kritika sa zväčšuje. Kritik je človek so svetlom, ktorý ukazuje na cestu. Samozrejme, celé je to subjektívne, no tomuto sa ľudia učia veriť – istému človeku a jeho subjektívnemu výberu. Nepáči sa mi, že veľa kritikov, no taktiež filmových trailerov prezrádza o filme príliš veľa. Hovoriť v kritike o premise, alebo zápletke je fajn. Každé slovo naviac už príliš silne ovplyvňuje recepciu.

Pamätám si na estónskeho športového komentátora Toomasa Ubu z 80. rokov, ktorý komentoval najmä lyžovanie. Málokedy hovoril o tom, čo sa v tom čase dialo na lyžiarskej dráhe, to si mohol vidieť sám. On dodával fluidum a kontext. Myslím, že to by bol dobrý spôsob písania o filme.

Aká je budúcnosť kritiky v printových médiách?

Kto vie… Veci sa vyvíjajú tak, že kultúrne strany v novinách sa všade škrtajú a v skutočnosti nemôžeš písať o filme. Nemáš na to priestor. Verím, že príde obrat a že bude viacero špecializovaných filmových novín a časopisov, ktoré budú mať miesto pre hĺbkové články.

Ďalšou vecou je návrat kúskov, ktoré nie sú priamo napojené na žiadne promo, ani predaj. Často sa mi zdá, že všetko je prepojené s udalosťami v skutočnom živote: filmom, prichádzajúcim do kín, vychádzajúcim DVD atď. Pozri sa na dnešné hudobné magazíny ako Q alebo MOJO. Len ťažko tam nájdeš niečo, čo nie je žiadnym spôsobom poháňané predajom. Nejako to musíme prelomiť, oddeliť písanie o filme od konzumného prostredia.

Môže dnes existovať recenzia, ktorá ide do hĺbky?

Áno, internet to zachraňuje, keďže tam nie sú žiadne priestorové obmedzenia. No je to skôr otázka pre autorov: koľkí z nás sme ochotní napísať zadarmo hĺbkový text? Alebo je jednoduchšie robiť si srandu z Transformerov v denníku a dostať za to zaplatené?

Môžeme hovoriť o národnej kritike, alebo existuje iba jedna, medzinárodná?

V istom zmysle sa mi lokálna kritika zdala vždy zaujímavejšia ako medzinárodná, pretože máš osobitý kultúrny kontext so všetkými svojimi malými znakmi a signálmi, ktoré môžeš použiť ako svoju výhodu a vytvoriť tak unikátny text. Povedzme si na rovinu: ak mám ja písať o francúzskom filme do austrálskeho časopisu bude to veľmi podobné tomu, čo by o francúzskom filme napísal Švéd do kanadského denníka. Obaja máme svoju vlastnú predstavu „francúzskosti“ ako zahraničnej kultúry a píšeme o našej skúsenosti, ako sa jej vnímanie zhoduje alebo nezhoduje s konkrétnym filmovým priestorom. V prípade, ak nechcete povedať niečo neobyčajne originálne, nemyslím, že to má význam.

Aký je stav filmovej kritiky v Estónsku?

Nemyslím, že v Estónsku sú nejakí profesionálni filmoví kritici – okrem jedného. Ostatní to robia ako hobby, v dobrom i zlom – vrátane mňa

Na jednej strane, nesústredím sa plne na film, písanie o filme, filmovú históriu a teóriu, pretože mám aj „iné hobby“, som blázon do hudby. A to je zlé, pretože to ovplyvňuje moju profesionálnosť.
Na druhej strane, moje písanie je finančne nezávislé, takže môžem písať zadarmo alebo za menšiu sumu peňazí. A môžem písať kdekoľvek a čokoľvek, čo chcem.