O sekcii: Nový a novší nemecký film
15. septembra 2016
Súčasná podoba nemeckého filmu sa pravdepodobne nedá vnímať bez ovplyvnenia historickým kontextom. 60. roky sú v povedomí späté s formálnymi a príbehovými experimentami, zasahujúcimi a ovplyvňujúcimi národné kinematografie po celom svete. Pochopiteľne sa tento trend nevyhýba ani Nemecku, kde sa formuje doposiaľ najvýraznejšia generácia tvorcov, akými sú Werner Herzog, Volker Schlöndorff, Wim Wenders, Rainer Werner Fassbinder či Margarethe von Trotta. Oberhausenský manifest z roku 1962 požaduje „nový nemecký film“, ktorý nie je remeslom, ale umením. Aj napriek radikálnemu vymedzeniu voči staršej generácii sa však jednotliví tvorcovia profilujú ako solitéri bez výraznejšieho žánrového alebo tematického zjednocujúceho ukotvenia.
Podobný princíp badať aj v súčasnej nemeckej produkcii. Dá sa tak vôbec hovoriť o jednotných špecifikách nemeckej filmovej tvorby? Thomas Brandlmeier vo svojom texte Nemecký film 21.storočia mapuje trend, ktorý označuje ako komplex jediného úspechu. „Problémy na nemeckom filmovom trhu signalizuje fakt, že od roku 2000 realizovalo mnoho režisérov iba jeden hodnotný film, ktorý bol v niektorých prípadoch zároveň ich jediným celovečerným počinom.“ (Cinepur č.96, 2014) Súčasní tvorcovia vychádzajú z berlínskej „arthouse“ filmovej školy a z Vysokej televíznej a filmovej školy v Mníchove, ktorá je orientovaná na komerčnejšiu dramaturgiu, inšpirovanú súčasným Hollywoodom. Ďalšiu vetvu predstavujú mumblecorové filmy s nízkym rozpočtom, neprofesionálnou technikou a režisérmi-samoukmi. Trend je teda rôznorodý, nekompaktný, no pokrývajúci takmer všetky kategórie. Koncipovanie výberu filmov do programovej sekcie funguje podobne – v zastúpení filmov z posledných dvoch rokov nechýba dráma tínedžerky, konfrontovanej s ekvivalentom E.T. mimozemšťana (Der Nachtmahr, AKIZ), rodinná dráma Wir Monster (Sebastian Ko), príbeh architektky Sibylle uvedenej na tohtoročnom Berlinale (Michael Krummenacher) alebo dokumentárny film Lisei Caspers o vysporiadavaní sa 1500-člennej dedinky s „pridelenými“ utečencami (Gestrandet).
Alexandra Gabrižová